Vizsolyská Biblia

Obrázok loga partnera obec Vizsoly

16. storočie a preklady Biblie do maďarčiny

Počas búrlivých udalostí 16. storočia patril Vizsoly k stredne veľkým vidieckym sídlam Abova. Uhorská krajina bola rozdelená na tri časti. Okrem osmanského zabratia územia centrálnej časti krajiny existovalo tzv. kráľovské Uhorsko (severná a západná časť) a osmanský vazal – Sedmohradské kniežatstvo. Osmanská ríša v 16. storočí prenikala stále hlbšie do centrálnej časti Uhorska. Drinopolským mierom v roku 1568 sa síce hranice medzi Uhorskom a Osmanskou ríšou načas ustálili, ale rozsiahle prihraničné pásmo bolo naďalej permanentne sužované výpadmi menších osmanských oddielov a z oboch strán nútené k plateniu daní. Po vzniku Fiľakovského sandžaku (osmanský administratívno-správny celok) postupne narastalo jeho územie – na severe až po Dobšinú a na severovýchode a východe až po stredný Abov a južný Zemplín. Počas 2. polovice 16. storočia sa pod vplyv Fiľakovského sandžaku dostal aj Vizsoly.

V týchto komplikovaných podmienkach sa v Uhorsku šírili myšlienky reformácie. Jej utváranie bolo ovplyvnené Augsburským mierom z roku 1555, ktoré ukončilo obdobie tzv. náboženských vojen. Podľa stanoveného pravidla „cuius regio eius religio“ (koho krajina, toho náboženstvo) sa vierovyznanie panovníka prenášalo aj na poddaných. Týkalo sa to však len katolíckeho a luteránskeho vierovyznania, na rozdiel od kalvínskeho, zwingliánskeho, anabaptistického či antitrinitárskeho prúdu. Napriek tomu, že vierovyznanie obyvateľov poddanských miest a obcí záviselo v zásade od vierovyznania ich zemepánov, neustále osmanské nebezpečenstvo umožnilo aj ďalším prúdom protestantizmu šíriť sa v Uhorsku medzi zemepánmi i poddanými. Kým Lutherova reformácia sa rozšírila najmä medzi Slovákmi a Nemcami (luteráni/evanjelici), medzi Maďarmi získavala priazeň najmä Kalvínova reformácia (kalvíni/reformovaní). Katolíckymi zostali najmä západné časti Uhorska a niekoľko malých vzdialenejších enkláv.

Jedným z cieľov protestantizmu bolo šírenie Božieho slova, Biblie v národných jazykoch. Preklady rôznych častí Biblie do maďarčiny vznikali už v stredoveku a zachovali sa prostredníctvom niekoľkých kódexov a ich prepisov z obdobia rokov 1493 – 1576 (okrem iných aj bratislavský či novozámocký kódex). Vďaka šíreniu reformácie a kníhtlače na území Uhorska boli už od 30. rokov 16. storočia vydávané samostatné menšie časti Biblie v maďarčine, napr. Listy apoštola Pavla (1533), Evanjeliá i Nový zákon (1536, 1541, 1586), starozákonné žalmy (1548) a časti Starého zákona (1551 – 1555, 1567). Jednalo sa však o preklady z latinskej Biblie (tzv. Vulgáta), či z gréckej pôvodiny (Septuaginta). O osobitný preklad a vydanie kompletnej Biblie v maďarčine sa v 70. rokoch 16. storočia ešte neúspešne pokúsil Peter Bornemisza v spolupráci s neskorším vizsolyským tlačiarom Valentínom Mančkovičom na Plaveckom hrade a v Hlohovci.

Vizsoly sa stal okolo roku 1580 kalvínskym sídlom zemepána Gáspára Mágócsyho a jeho manželky Judity Alaghy, ktorí patrili medzi hlavných šíriteľov reformácie v Uhorsku. S podporou Gáspára a Andrása Mágócsyovcov začal v roku 1586 na preklade Biblie do maďarčiny aktívne pracovať Gáspár Károlyi. V tom čase bol už kalvínskym seniorom či superintendentom seniorátu Košickej doliny a kazateľom v neďalekom Gönci. Prekladom Biblie sa zaoberal už od štúdií v Brašove a v kolíske reformácie Wittenbergu, pričom niektoré pasáže mu vyšli tlačou už v roku 1563. Keď počas protiosmanskej obrany bratia Magócsyovci padli a Károlyiho manželka a tri dcéry umreli na týfus, príprava na vydanie sa počas rokov 1586 – 1587 zastavila. K obnove aktivít došlo po sobáši Judity Alaghy so Žigmundom Rákóczim, úspešným protitureckým obrancom a neskorším sedmohradským kniežaťom vďaka ich zanietenosti. Hoci podľa novších zistení preložil Károlyi celý Nový zákon pravdepodobne sám, na preklade ďalších častí sa podieľali aspoň traja ďalší duchovní. Podkladmi pre preklad sa stali okrem zmienenej latinskej Vulgaty a Septaginty aj vtedy známe hebrejské a grécke časti biblických textov, ako aj biblické preklady a komentáre známych biblistov 16. storočia (Franciscus Vatablus, Sebastian Münster, Santes Pagninus, Immanuel Tremellius), prípadne aj skorších maďarských prekladateľov (Gáspár Heltai, Péter Méliusz Juhász, István Székely). Preklad Biblie bol s najväčšou pravdepodobnosťou dokončený až potom, ako sa začala jej tlač.