Vydanie maďarskej Biblie plánovali Gáspár Mágócsy a po jeho smrti Žigmund Rákóczi v niektorej z existujúcich uhorských alebo sedmohradských tlačiarní v centrách protestantských magnátov. Tieto snahy však neboli úspešné. Jedným z dôvodov boli panovnícke nariadenia z rokov 1579 a 1584 o zákaze zriaďovania tlačiarní a tlačenia diel bez povolenia. Napriek tomu však okrem trnavskej katolíckej tlačiarne vyvíjalo činnosť v tom období spolu 14 putovných protestantských tlačiarov. Napokon sa Rákóczi pravdepodobne už niekedy pred rokom 1588 dohodol s tlačiarom Valentínom Mančkovičom z Hlohovca o zriadení kníhtlače v jednom zo svojich sídiel. Napomohlo tomu nielen majetkové zázemie samotného mecéna, dostatočne vzdialené od území pod trvalou kontrolou panovníka, ale aj rozhodnutie editora Károlyiho, ktorý po smrti svojej rodiny obetoval všetok svoj majetok na vydanie Biblie. Pre veľký význam Biblie prispeli k jej vydaniu určite aj ďalší protestantskí predstavitelia. Časť výbavy hlohoveckej tlačiarne bola napokon použitá aj vo Vizsolyi, medziiným štyri lisy a okolo päťdesiattisíc olovených písmen a ďalších predlôh. Vďaka výhodnej polohe Vizsolya na významnej kráľovskej ceste „Via regia“ medzi Poľskom a Uhorskom, ako aj kontaktom s poľskými obchodníkmi s papierom sa podarilo z krakovských a malopoľských papierní zaobstarať údajne až 160 vozov (asi 7 ton) papiera na tlač. Stojí za zmienku, že pri preprave papiera poslúžili aj Rákócziho košické sklady na neďalekej Kováčskej ulici.

Samotná tlač Biblie prebiehala od 1. februára 1589 do 20. júla 1590. Zaujímavosťou je, že s tlačou sa začalo, keď Gáspár Károlyi ešte nemal preložené všetky texty. Rukopisné preklady z fary v Gönci nosili do Vizsolya študenti či robotníci, údajne denne a často pešky, okrem iného aj neskorší editor opraveného vydania tejto Biblie z roku 1608, Albert Szenci Molnár.

Na procese tlače sa podieľalo okrem vedúceho tlačiara aj niekoľko ďalších majstrov a robotníkov. Už v marci 1589 bola činnosť tlačiarne vážne ohrozená, keď rakúske knieža Ernest nariadil zhabať tamojšie knihy i sady písmen z dôvodu údajného vydania starého, juliánskeho kalendára. Po reforme kalendára v roku 1582 mali totiž katolícke krajiny zaviesť do praxe nový, gregoriánsky kalendár. V Uhorsku sa to podarilo docieliť až okolo roku 1587 a juliánsky kalendár sa nesmel viac vydávať. Mančkovič síce v rokoch 1580 – 1582 juliánske kalendáre tlačil, ale ich tlač vo Vizsolyi sa nepotvrdila. Na druhej strane však nepoznáme ani povolenie pre činnosť vizsolyskej tlačiarne a tlač Biblie. Okrem iného sa to tolerovalo aj vďaka Rákócziho vojenským zásluhám. Priebeh tlačenia obmedzovala okrem neustálej hrozby osmanských nájazdov pravdepodobne aj nezriedkavá fluktuácia pracovníkov tlačiarní v tej dobe.

Odhaduje sa, že celkovo bolo vytlačených 700 až 800, najviac 900 Biblií. Prekladateľ a editor diela Gáspár Károlyi zomrel krátko po vydaní Biblie v roku 1592. K samotnej Biblii ešte stihol vyhotoviť registre s názvom Index biblicus, no vydali ho vo Vizsolyi až rok po jeho smrti (1593). Tlačiar Mančkovič vytlačil vo Vizsolyi celkom desať diel a jeho dediči v rokoch 1597 – 1599 ďalších šesť, tlačiareň následne zanikla. Dve z diel sa týkajú aj Košíc: jednou je zdravica pri narodení dcéry košického mestského notára Sebalda Artnera (1598) a druhou a zároveň poslednou tlačou z Vizsolya sú polemiky kalvína Istvána Göncziho voči evanjelikovi, rektorovi košickej univerzity Albertovi Graverovi (1599). Matrice, písmená a ozdoby tlačiarne sa stali na začiatku 17. storočia súčasťou bardejovskej tlačiarne Mančkovičovho zaťa Jakuba Klössa. Napokon časť výbavy doputovala v roku 1715 až do Košíc, keď tunajší jezuiti bardejovskú tlačiareň odkúpili. Až do roku 1738 sa v Košiciach tlačilo ozdobou „XX.“, ktorá sa prvý raz vyskytla už v roku 1588 v Hlohovci.