Zrodu kníhtlače predchádzal dlhodobý vývoj písomníctva. Za predchodcov tlačenej knihy možno považovať stredoveké kódexy, ktoré boli vytvárané spájaním písomných dokumentov do jednoliateho bloku a vkladané do ochranných dosiek potiahnutých kožou či pergamenom.

Časovo i personálne náročné prepisovanie textov časom prestávalo pokrývať dopyt vzrastajúci rozvojom humanizmu, renesancie a šírením vzdelanosti. Na zjednodušenie a rozšírenie písomníctva malo zásadný vplyv vynájdenie kníhtlače Johannesom Guttenbergom v 2. polovici 15. storočia. Spojením známych postupov vytvárania obrazu prostredníctvom razidiel s kľúčovým objavom písmolejectva vznikla technika tlače z výšky, ktorá výrazne zrýchlila rozmnožovanie predlohy a opakované používanie materiálu. Tento spôsob zostal nezmenený počas niekoľkých nasledujúcich storočí.

Samotný proces spočíval v postupe, pri ktorom písmorytec podľa kreslenej predlohy vytvoril matricu obrátenej (negatívnej) podoby písmena. Matricu odtlačil do formy, ktorá slúžila na odlievanie písmen. V staršom období sa písmená odlievali zo zliatiny olova a antimónu. Text knihy sa ručne sádzal ukladaním písmen do riadkov a skupín riadkov aj s tzv. výplnkami do kovových blokov. Po zostavení strany sa farba rovnomerne naniesla tampónmi na predlohu, na ktorú sa položil ručný papier a ten sa pritlačil lisom. Potlačený papier sa nechal vysušiť a proces sa zopakoval aj na druhej strane. Na tlač sa používala čierna farba, vďaka čomu získala kníhtlač prívlastok „čierne umenie“. V malom množstve sa príležitostne používala aj červená farba. Pre jej aplikáciu sa musel proces tlače strany zopakovať osobitne. Táto tzv. kombinovaná tlač sa pre zložitejší postup využívala zriedkavejšie. Pri doplnení textu ilustráciami sa používala tzv. tlač z hĺbky, pri ktorej sa predlohy najprv vyrezávali do dreva alebo neskôr do medi, čím vznikali drevorezy a medirytiny. Najprecíznejší odtlačok sa dosahoval formami vyrábanými leptaním do kovu. Tento postup tlače sa časom zdokonalil a zjednodušil pridávaním väčšieho počtu tlačených strán na jeden veľkorozmerný hárok papiera – arch. Archy sa po poskladaní zviazali šitím do celku – knižného bloku. Tlač bola na konci zabezpečená upevnením do knižných dosák potiahnutých kožou alebo pergamenom a doplnená ochrannými či ozdobnými prvkami, akými boli závesné reťaze, nárožnice, puklice, spony či šnúrky.

V počiatkoch tlačiarenstva vykonával tlačiar všetky procesy tlače a väzby sám. Dopyt po jednoduchšom a rýchlejšom produkovaní kníh však vygeneroval aj ďalšie osobitné profesie – sadzač, kníhviazač či knihár. Niektoré povolania ako drevorytec, ilustrátor, odlievač písmen, iluminátor, kníhkupec a podobne sa osamostatnili a prestali byť viazané na konkrétnu tlačiareň. Len veľké tlačiarne si dokázali zabezpečiť celú výrobu knihy vo vlastnej réžii. Výsledný vzhľad väzby závisel od požiadaviek objednávateľa. V historických zbierkach preto nájdeme rôzne typy väzieb – papierové, kožené, pergamenové, s drevenými či lepenkovými doskami, ale aj  rôzne kombinácie materiálov.

S kníhtlačou neodmysliteľne súvisela výroba papiera. Pergamen, ktorý sa do vzniku kníhtlače používal ako podklad na písanie, nepostačoval pokrývať dopyt tlačiarní. Základom výroby vtedajšieho papiera bola roztriedená, vyčistená a rozstrihaná handrovina. Najpomalšiu časť výroby papiera tvorila fermentácia a mechanické ubíjanie hmoty drevenými kladivami, v našom prostredí zdvíhaných pomocou vodnej energie, čím dochádzalo k uvoľňovaniu vlákien. Urýchlenie rozvlákňovania priniesol vynález holendru na prelome 17. a 18. storočia.

Výroba papiera v Košiciach a okolí

Historická výroba ručného papiera bola vo východouhorských stoliciach bohato zastúpená prostredníctvom 55 papierenských manufaktúr, čo predstavovalo viac ako polovicu všetkých papierní na území dnešného Slovenska. Z abovského regiónu sú však známe len tri papierne. Prvú známu papiereň v Košiciach založil maliar Ján Spillenberger, ktorý do roku 1640 prestaval hámor v čermeľskej doline na ručnú papiereň. Od začiatku jej však konkuroval dovoz kvalitnejšieho papiera najmä z rakúskych papierní. Papiereň mala v 18. storočí tri vodné kolesá, stupy s 35 kladivami, lis na lisovanie papiera a čerpaciu kaďu. V roku 1790 bola renovovaná a existovala až o konca 19. storočia. Zvyšné dve papierne v Drienovci (pred rokom 1759 – 1. pol. 19. storočia) a vo Svinici (1792 – 2. pol. 19. storočia) mali skôr lokálny charakter.